Tento text vznikol pre TEDx Bratislava 2022 a moju prezentáciu si môžete poztieť tu:
Na začiatok mám disclaimer: na to, čo Vám poviem, nemám žiadne overené štúdie len pár pozorovaní na nereprezentatívnej vzorke mojich detí, ich kamarátov a svojich najmladších kolegov. Ak sa Vám bude zdať, že to maľujem veľmi na ružovo, vedzte že presne na to som tu, ak budeme hľadať negatívne príklady, určite ich nájdeme, a nie len v generácii dvadsiatnikov.
My a oni?
Fakt je , že aj ja často počúvam od svojich rovesníkov že im je smutno z mladých ľudí, aj keď nevedia celkom povedať čo je zle. Najčastejšie skončíme pri tom že sú hrozní, furt čumia do tých mobilov, aj nezodpovední sú, a boli sme na nich málo prísni, lebo všetko majú a všetko by chceli a hneď, a vôbec my v ich rokoch…..
Čo my v ich rokoch? Porovnávame ich so sebou a s svojou mladosťou, alebo, s jej idealizovanou podobou, lebo predsa len, spomienkový optimizmus nepustí. A tak sme presvedčení že sme boli zodpovednejší, mali sme viac ideálov, viac povinností, menej vecí z toho vyplýva že sme menej rozmaznaní a teda lepší?
Len sme si zabudli uvedomiť, že svet, alebo ak chcete spoločnosť, v ktorej vyrástli je celkom iná, ako tá do ktorej sme rástli my.
Napríklad sme furt nečumeli do mobilov, lebo sme ich nemali. Naše presvedčenia sa formovali v iných podmienkach a príliš často sa utiekajú ku svetu, ktorý tu už nie je.
Narodila som sa v auguste 68, tri dni po vpáde spriatelených armád, krátko na to Husák vyhlásil že „hranice nie sú korzo“, nechal obohnať krajinu ostnatým drôtom a ja som vyrástla v klietke (a väčšina z Vás so mnou). Ono to nebolo vždy poznať, lebo klietka bola veľká a ja som nevidela na mreže. Vyžadovala sa usilovnosť, poslušnosť, aby sme nevyčnievali z davu a neotvárali si zbytočne ústa. Nemali sme riešiť čo nás nepáli, mnohým to zostalo a vždy presne vieme čo tí „Oni“, majú urobiť aby sme my boli spokojní, ako by to nebola naša vec, ako by sme boli od spoločnosti oddelení sklenou stenou alebo ak chcete obrazovkou a sme vášniví komentátori diania okolo nás. Žiaľ, veľmi často iba komentátori, ale zas – vieme makať, na to sme vycvičení dobre.
Ja viem, je to dávno, netreba sa na to vyhovárať, mali sme tridsať rokov aby sme sa naučili žiť inak a verte že ja som si myslela že sa mi to podarilo.Ale ako málo mi v tej klietke narástli krídla, to vidím až v porovnaní z touto generáciou.
Vyrástla nám skvelá generácia, svet je ich ihrisko.
Sú rozhľadení, vzdelaní, skvele jazykovo vybavení, otvorení a slobodní.
- Ešte raz, napriek mizérii nášho školstva vzdelaní, s potrebou pracovať na sebe a s možnosťami aspoň cez rôzne výmenné pobyty ako Erazmus vyskúšať univerzity v iných krajinách,
- jazykovo vybavení, lebo furt čumia do tých mobilov a to čo tam vidia im nikto nikdy neprekladal
- rozhľadení lebo môžu cestovať a cestovanie otvára oči a srdcia takže nakoniec zistíte že ľudia sú všade rovnakí
- otvorení, lebo sme im dovolili rozprávať a niekedy sme ich aj počúvali
- a slobodní – toto sa ťažko vysvetľuje ale to je najkomplexnejšia najsilnejšia emócia ktorú z našich dospelých detí mám.
Vidím že premýšľajú and tým, v akej krajine chcú žiť akú prácu chcú robiť aj ako ju chcú robiť. Nedelia život na súkromný a ten druhý.
Majú chuť ohýbať priestor okolo seba do podoby ktorú chcú žiť a veria že môžu. Prečo si to myslím? Lebo počúvam ako hovoria o spoločnosti, o svojich ambíciách ako je prirodzenou súčasťou ich životov prepojenie s neznámymi ľuďmi formou charity a dobrovoľníctva. Od malička veria že vedia ovplyvniť veci okolo seba, a majú ideály ktoré patria k mladosti, ako vtedy keď si študenti namaľovali pred školou fejkový prechod pre chodcov.
Najprv to skúšali dohodnúť oficiálne, ale pred vstupom do školy bolo nedotknuteľné parkovisko. Tak zhruba 500 gymnazistov cestou zo školy každý deň podliezalo zábradlie a motkalo sa medzi odstavené autá. My by sme si ponadávali, niektorí aj status na FB napísali ale decká zorganizovali sofistikovanú akciu. Autami obsadili inkriminované parkovacie miesta, aby ich vedeli včas uvoľniť, vyrobili šablónu, nakúpili farbu, urobili dôkladnú prípravu. Začali okolo tretej v noci a bolo všetko, vraj využili aj cyklistu na odlákanie policajnej hliadky. Ráno bol pred školou nový prechod a mestu sa veľmi zle vysvetľovalo, prečo ho po pár dňoch ruší.Dnes tam je prechod už oficiálne, ale keby to vtedy decká nedali na pankáča, kto vie či by sa dostal do priorít.
Dobre, to je lokálna historka, ale sú tu aj seriózne aktivity ktoré mi dávajú dôvod na optimizmus. Poznáte projekt Teach for Slovakia? Cieľom je zlepšiť spoločnosť cez vzdelávanie. Po ukončení štúdia v rôznych odboroch idú mladí minimálne na rok učiť do vylúčených komunít. Projekt si vyberá najlepších študentov dobrých univerzít. Odložia rozbeh svojej kariéry a investujú čas a energiu tam kde už všetkým ktorí sú v systéme dlho energia z pochopiteľných príčin dochádza. Alebo projekt Post bellum kde mapujú nedávnu históriu cez spomienky žijúcich pamätníkov?
Občianska spoločnosť
Celé to súvisí s rozvinutosťou občianskej spoločnosti – pre túto generáciu niečo prirodzené, v mojej generácii sa z toho autokratickí politici snažia robiť strašiaka – lebo je to slobodný priestor mimo ich kontroly.
Dvadsiatnici proste chcú robiť niečo čo mi dáva zmysel, platí to o práci aj o štúdiu. Tiež som sa dívala cez prsty na to že toľko z nich po roku štúdia vyhlási že to nie je pre nich a ide študovať niečo iné. Veď keď si raz začal, tak to dokonči, na druhú stranu, platí aj argument že ak už teraz viem, že to nie je pre mňa, prečo na tom trvať. Vo svojej kariére od začiatku plánujú a stanovujú si ciele. Ak sa chcú vzdelávať, (a oni sa väčšinou chcú lebo vedia že musia ) majú prístup obrovskej škále podkladov rôznej kvality.
Vyrástli s technológiami ktoré robia zo sveta jednu veľkú globálnu dedinu a ich naozaj trápia globálne témy. Dobrým príkladom sú enviromentálne problémy. Ja viem, celkovo sa verejná mienka stáva „zelenšou“ ale práve medzi mileniálmi nájdete najviac vegetariánov na kolobežkách.
Budúcnosť
A sú v strese. Dívajú sa do budúcnosti perspektívou svojho života a trápi ich zmena klímy, nefunkčný dôchodkový systém a vlastná potenciálna nedostatočnosť. Na začiatku som sa venovala príležitostiam ktoré majú, môžu kamkoľvek kam dokážu dosiahnuť, ale nie je to zadarmo. nároky s ktorými sa vyrovnávajú, to nie je maličkosť
Ked máte veľa možností, môžete si vyberať, ale môžete aj veľa chcieť. Viac než na čo dosiahnete. Čo dnes znamená byť úspešný? Nie všetci sa cítia ako víťazi, v tejto hre je veľa frustrácie a áno aj hnevu.Hrajú na ihrisku ktoré je zložité a komplexné. Všetko je so všetkým prepojené, takmer nič nie je privátne, a konkurenciou je celý svet.To prináša brutálny tlak na výsledky. Ako sa vraví, nájdi si niečo v čom si fakt dobrý, tvrdo na tom pracuj a nakoniec sa vždy sa nájde pätnásťročný Číňan ktorý je lepší.
Digitálne technológie prinášajú príležitosti na vzdelávanie aj na nekonečnú zábavu až záhaľku a oni sa musia rozhodnúť. Ustrážiť množstvo času ktoré trávia vo virtuálnej realite ktorá vie poskytnúť veľmi reálne emócie.
A tak si trénujú vôľu a googlia ako zvládnuť prokrastináciu. Majú cez 20, už vedia že nie je jediný správny návod na život a aktívne hľadajú mustru pre ten svoj, vybavení hromadou návodov, výskumov neurovedcov, motivátorov aj úplných šarlatánov
Ja by som sa o nich nebála, oni to zvládnu.
Viete, keď máte malé deti, ste to vy kto im ukazuje svet. Odovzdávate im svoje hodnoty, počúvajú Vašu muziku, vysvetľujete im svoju verziu sveta. A oni Vám to celé veria, tak asi do piatich rokov, a potom ešte chvíľu Vám z toho veria väčšinu, a potom sa niečo stane a oni sa začnú zatvárať v izbách,. naťahajú domov kopu divných videí (keby aspoň kníh) a muziky a názorov. A zrazu sú to oni kto ukazuje svet nám. Svet o mnoho zložitejší, čiastočne zabývaný vo virtuálnom priestore, čiastočne bez pravidiel, čiastočne cynický. Je ľahké ho odmietnuť, lebo sme ho stvorili a nechceme sa za to cítiť zodpovední. Je ľahké ho odmietnuť ale je to blbosť, vo svojej mentálnej mape majú aktuálnejšiu verziu a vedia (neboja sa) ju používať. Nechajme sa inšpirovať.
